Keď sa vám dejú čudné príhody...
Sedím v kresle, popíjam kávičku a pri nohách mi spokojne pradie Čika.
Som na návšteve u mojej sestry a Čika je ich mačička.
Pri pohľade na ňu sa pousmejem, lebo som si zasa raz spomenula na ten jej príbeh…
V ten deň som sa zobudila do víkendového rána, čo je fajn. Ale bolo to také pravé jesenné ráno. Upršané a sychravé.
Chcelo sa mi obrátiť na druhý bok, vytiahnuť perinu až na uši a driemať celý deň.
Lenže náš plán bol celkom iný. Babka mala narodeniny a na oslavu bolo treba nachystať nejaké maškrtky. A aby bolo z čoho kuchtiť, musela som ísť najprv na nákup.
Tak som sa teda chtiac-nechtiac vybrala aj s mojou dcérou do obchodu. Auto sme si nechali na zadnom parkovisku obchodného domu, bolo tam viac miesta, len zopár áut.
Po nekonečnom pobehovaní po obchode sa nám predsa len nejako podarilo vyškrtať nákupný zoznam a napchať tašky do prasknutia.:)
Spokojné, že máme všetko čo potrebujeme, vlečúc tie ťažké tašky, sme pomaly kráčali cez parkovisko späť k autu. Ale keď sme tašky začali nakladať do auta, začuli sme čudné zvuky.
Niečo ako úpenlivé mačacie mňaukanie.
Pozreli sme sa najprv nechápavo na seba, pretože na parkovisku okrem prázdnych áut nebolo nikoho a už vôbec tam nebola žiadna mačka.
Začali sme sa teda rozhliadať naokolo, obchádzať parkovisko, až nás nakoniec tie zvuky priviedli k takému tomu veľkému kontajneru na nepotrebné šatstvo.
Bol na konci parkoviska opretý o múr zadnej steny budovy obchodu.
To hádam nie...
Zdesene sme začali mykať pákou otvoru, kadiaľ sa vhadzuje dovnútra šatstvo. Mysleli sme si totiž v tej chvíli, že vystrašené mňaukanie prichádza zvnútra a že odtiaľ zvieratko von len tak ľahko nedostaneme.
V panike sme teda začali obzerať kontajner zo všetkých strán.
A vtedy si Magdalénka, moja dcéra, všimla, že v malej medzere medzi zadnou časťou kontajnera a stenou je skrčené malé mačiatko. Bolo tam zaseknuté. Nedalo sa mu ani pohnúť. Hlavičku malo skrútenú do boku a kvôli stiesnenému priestoru si ju nevedelo otočiť naspäť. Asi sa niečoho zľaklo a vbehlo sa tam schovať. Ktovie ako dlho tam už takto čupelo. Čím skôr ho bolo treba odtiaľ dostať.
Ale ako?
My sme kontajnerom nevládali ani pohnúť.
„Čo budeme robiť?“, pozerali sme sa bezradne na seba, nevediac ako bude ďalej pokračovať naša záchranná akcia.
„Potrebujeme poriadnu chlapskú silu!“, vyletelo zo mňa.
Ale pri predstave ako pôjdem pred obchod a budem tam oslovovať cudzích chlapov, že potrebujem odtlačiť kontajner, ma odvaha opúšťala. 🙂
„Nie, urobíme to inak“, zamietla som radšej túto variantu.
„Pôjdeme na Mestskú políciu a tam poprosíme o pomoc“, presviedčala som samu seba.
Tak sme sadli rýchlo do auta a frčali.
Lenže policajná stanica bola zamknutá a páni policajti zrovna riešili niečo v teréne. Tak som si odpísala telefónne číslo. Pomyslela som si ale, že budeme musieť čakať a to bol tak trochu problém…
„No nič, cestou späť sa zastavíme u Hasičov“, napadlo ma.
Tam nás ochotne vypočuli a vysvetlili nám, že potrebujú mať zaznamenaný hovor na tiesňovú linku, aby mohli uskutočniť výjazd.
Tak sme poďakovali a ponáhľali sa ku kontajneru, za mačiatkom, skontrolovať či ešte dýcha. S úmyslom, že ak áno, zavoláme im.
Keď sme už odbočovali na parkovisko ku kontajneru, uvideli sme po chodníku kráčať moju sestru Oľgu s plnou taškou. Tiež sa vracala z nákupu.
Mali sme sa stretnúť až popoludní na babkinej oslave.
Máme spolu normálny sesterský vzťah, ale pár dní predtým sme mali nejakú tú „ženskú pletku“ .
Veď viete. Nič vážne. 🙂
Tak sme sa najprv pozdravili len tak letmo, ale keď sme jej povedali čo riešime a zavolali ju ku kontajneru, na pletky sme zabudli. Mačiatko dýchalo, ale mňaukalo už slabšie ako predtým.
Tak tu nám fakt pomôže len sila...
Skonštatovala tiež Oľga, keď uvidela uväznené mačiatko.
Položila tašku na zem, na chvíľku sa zamyslela a vzápätí pokračovala:
„V obchode som práve stretla kamarátku. Tú, čo spolu chodíme hrávať volejbal do telocvične Základnej školy.
Hovorila, že dnes tam majú nejakú súťaž karatisti.
„Nikam nevolaj, tam je silných chlapov dosť, ideme po pomoc !“
„Ty zostaň pri mačiatku.“
A už som videla ako s Magdalénkou kráčajú ku škole, ktorá je iba kúsok odtiaľ.
Zakrátko sa mi naskytol pohľad, pri ktorom som sa musela usmiať.
Po chodníku sa vracali naspäť Oľga s Magdalénkou a za nimi kráčali asi šiesti urastení mladí športovci, ktorí išli zachraňovať malinké mačiatko. 🙂
Prišli ku kontajneru, trošku sa spoločne do neho zapreli a ako nič ho odsunuli o kus ďalej.
Konečne sme sa k mačiatku dostali. Stále sa tam nehybne krčilo.
Vzali sme ho odtiaľ, chlapci šupli kontajner na miesto. Poďakovali sme im za pomoc a už bežali nazad do telocvične.
Mačiatko sme skontrolovali. Našťastie malo krk v poriadku.
Bola to malá čiernobiela mačička.
Keď sme teda zistili, že nie je zranená a keď z nás začal opadať prvotný nával radosti zo záchrany, v tej chvíli nám to začalo dochádzať.
Ajajaj... A čo s ňou teraz?
Útulok pre mačky v našom meste a ani naokolo nie je, navyše bol víkend a my už mačičku doma máme.
Mačiatko ale bolo slabé, smädné a hladné. Bolo sa treba oň postarať. Tak sme ho vzali so sebou s tým, že to dáko dopadne.
Aj sme sa na ňom nasmiali, keď dostalo misku mliečka. Čliapalo okolo seba a poriadne mľaskalo. Znelo to, akoby po každom chlipnutí zašomralo mňam-mňam, mňam-mňam…
Absolvovalo s nami aj babkinu oslavu. A čím dlhšie bolo s nami a čím viac ho Oľga aj s jej dcérou Lenkou pestovali v náručí, tým viac nahlas uvažovali o tom, že veď už dávnejšie chceli nejaké zvieratko. Len to odkladali, lebo bývajú v byte. A keď teraz toto mačiatko nemá domov, aj by si ho možno nechali.
Síce, keď mačiatko uvidelo nášho dospelého kocúra a hneď sa z toho pokakalo, sestra so slzami na krajíčku skonštatovala, že tak toto asi nedá. 🙂
Ale všetko dobre dopadlo ...
Mačiatko si predsa len nakoniec vzali. Opatrili ho a zbavili blšiek. 🙂
Dali jej meno Čika a je to samozrejme domáci miláčik. Má sa kráľovsky.
A hoci jej „záľuba“ niekde sa zaseknúť zostala dodnes, či za kuchynskú linku alebo za skriňu, vždy to našťastie zostane bez ujmy.
A ja si najradšej vždy spomeniem na to, ako sme pri jej záchrane zabudli na kdejaké pletky.
Tie zvieratká majú na nás fakt zázračný vplyv…. 🙂
S radosťou píšem a tvorím.
Baví ma ukladať písmenká do viet či rýmov.
Tvorím srdcom i rukami.
Šijem tiež hračky z textilu a „všeličo“ iné pre potešenie.