Môj letný zavárací maratón sa dostal do oddychovej medzifázy.
Vďaka ovociu, ktoré sa stotožnilo s tým, že dozrieva až v druhej polovici leta som sa mohla dočasne
zo zaváracieho typu zmeniť na iný typ „neobyčajnej“ ženy.:)
So zmenou mi výrazne pomohla moja dcéra.
Rozhodla sa, že po dlhých štyroch rokoch ma konečne opäť vytiahne k milovanému moru
a darovala mi spoločný týždeň v Chorvátsku.
Tak som sa z typu zaváracieho začala pozvoľna meniť na typ dovolenkový
Ale to samozrejme nejde len tak.
To si ešte pár dní pred odchodom musíte vylomiť zub, ktorého zreparovanie vám vie zubár sľúbiť až v septembri (dobrá správa je, že sa dá ešte polátať) a vy už viete, že na fešného chorvátskeho kapitána Gorana počas výletu loďou sa budete musieť usmievať veľmi opatrne.:)
Aj s nákupom plaviek sú len problémy.
Žiadne v zrkadle nevyzerajú tak dobre ako na pulte či vo výklade. Nakoniec som si zbalila staré.
Po prekonaní preddovolenkových trampôt najrôznejšieho druhu, po úspešnom nájdení zabudnutého kufra na lavičke v labyrinte zvanom Obchodné centrum Nivy BA (kto pozná, ten vie) sme
v poslednej chvíli úspešne, hoci s adrenalínom vrcholového horolezca, nastúpili do správneho autobusu smer – MORE, SLNKO, POHODA.
Vždy sa teším na ten pocit, keď po predriemanej noci v krkolomných polohách na autobusovej sedačke začne svitať a ja prvýkrát po dlhom čase opäť vidím tú skalnatú krajinu, more.
Chorvátsko je moja srdcovka. Žiadna exotika, ale cítim to tam ako môj malý druhý domov.
Nebadane som si pri tom pohľade utrela slzu dojatia.
Plávať, šnorchlovať a poskakovať v hojdajúcich vlnách so širokým šťastným úsmevom pripomínajúcim tak trochu Otíka (Vesničko má středisková), to ma baví, to môžem.
Ale výlety musia byť tiež.
Snažíme sa spoznať vždy nejaké nové miesta.
Tentokrát sme navštívili neveľké a príjemné letovisko Jesenice, ktoré je určite nádherné aj v jeseni.
Viem si ho predstaviť aj ako miesto stvorené pre spokojnú jeseň života…
Na Brači naopak poriadne rušné letovisko Bol a jeho preslávenú pláž Zlatni rat. Peknú, ale preplnenú a hlučnú.
Tak som si povedala: „V Bole som bola, ale stačilo. Chcem sa čím skôr zasa kúpať na našej malej pokojnej pláži.“
Videli sme staré historické opevnené mestečko Ston – mesto soli.
Je obohnané hradbami, ktoré mi pripomínali taký malý Čínsky múr. Preslávili ho ale predovšetkým tzv. saliny na ťažbu morskej soli, ktorá sa tu vraj ťažila už v prvom tisícročí pred Kristom.
A tiež farmy na chov ustríc.
No mne zostane v pamäti Ston ako mesto môjho stonania.
Neviem, či to bolo prudkým slnkom, únavou, nedostatkom vody alebo všetkým dokopy, ale nebolo mi tam veru do spevu.
Nejako som to síce rozdýchala, ale asi budem musieť vyberať miesta výletov čo sa názvu týka, opatrnejšie.:)
Perlou a mestom, kam sme sa fakt tešili bol Dubrovník, s cieľom konečne spoznať aj tú najjužnejšiu časť pobrežia.
Cesta bola zdĺhavá. Zákruta sem, zákruta tam, ale videli sme kus nádhernej krajiny. To by sa nám jazdou po magistrále nepodarilo.
Na určitom úseku cesty sme museli prekročiť hranice a prejsť cez Bosnu a Hercegovinu.
Toľko som sa nenaukazovala občianskeho preukazu, ani nepamätám. Colníci to tam berú vážne.
Vtedy som pochopila, prečo náš sprievodca tak trval na tom, aby sme mu pred odchodom ukázali občiansky preukaz ako žiačikovia prvej triedy zápisníček učiteľke.
Konečne sme dorazili.
Večerný Dubrovník si nás okamžite získal svojou jedinečnou atmosférou, dýchajúcou históriou a letom.
Keď náš český sprievodca Karel na námestí vytiahol plyšového krtečka na paličke ako orientačné znamenie v dave pre našu skupinu, potešil ma.
No rozhodli sme sa nakoniec pre individuálnu prehliadku bez krtečka.
Podgora, ty pekné mestečko
Malými odľahlejšími romantickými plážičkami sa v Podgore, ktorá bola na pár dní našim domovom nedá presýtiť.
Cesta k nim vedie cez olivový háj, lemovaný figovníkmi. Stromami bohato obťažkanými plodmi, ktoré ale ešte potrebujú na dozretie svoj čas.
Taký figovník či olivovník, to nie je vysoká čerešňa. To je nízky strom, ktorý sa dá oberať bez rebríka jedna radosť.
Už tušíte…?
Zrazu sa odniekiaľ bez varovania vynoril „zavárací syndróm“. Len tak. Z ničoho nič.
A už to išlo.
Naoberané figy by som doma sušila, zavárala, bol by z nich mňamkový figový džem.
S olivami som to ešte celkom nemala domyslené, ale to sa dá doladiť.
A keby ste videli ten obrovský pomarančovník plný pomarančov v Dubrovníku.
Keď som sa raz po večeri spýtala našej hotelovej recepčnej, či tie stromy tam niekomu patria a kedy dozrievajú plody, dcéra ma nútila zmerať si teplotu.
Zistila som, že dozrievajú až koncom leta a vraj nepatria nikomu.
No čo, na budúci rok prídeme ukončiť sezónu a pribalím do batožiny nejakú tú tašku navyše.
Ale to som sa už nedokázala tváriť vážne a ona pochopila, že žartujem.
Myslím, že si nenápadne vydýchla. Hoci pri mne je zvyknutá na všeličo.:)
Tých niekoľko krásnych dní ubehlo ako voda a návrat do reality sa stal realitou.
Tak som pri posledných pohľadoch na more a na skaly mohutného Biokova vypustila znova slzičku (našťastie sme vošli do tunela) so želaním, aby som sa mohla niekedy zas vrátiť.
A som doma...
Doma je doma.
Vypnúť dovolenkový režim chvíľku trvá, ale ono sa to poddá.
Veď ešte treba pozavárať tie slivky, hrušky, možno pár uhoriek, nejaké to lečo…:)
Ale kúsok leta je ešte predsa len pred nami, tak si ho užívajme a zavárajme.
P:S: Pozor na zavárací syndróm, prichádza nečakane:)
S radosťou píšem a tvorím.
Baví ma ukladať písmenká do viet či rýmov.
Tvorím srdcom i rukami.
Šijem tiež hračky z textilu a „všeličo“ iné pre potešenie.