Tak a je to tu...
Zase sme raz „načali“ v kalendári posledný mesiac roka.
Ja neviem ako vám, ale mne sa od minulých Vianoc ešte v komore ani nestihli poriadne zaprášiť krabice s vianočnou výzdobou.
Mám pocit, že som ich tam ukladala len nedávno s vďakou,
že sme to vianočné obdobie zvládli.
A už aby som sa znovu začala po nich obzerať…
Zakaždým si pri tom spomeniem na krabicu s vianočnými ozdobami z môjho detstva.
Bola to taká obyčajná ošúchaná kartónová krabica. A tá teda bola naozaj vždy poriadne zaprášená. Bodaj by nie, keď počas roka mala svoje miesto v regáliku na povale.
Ale jej otvorenie, to bol pre mňa každoročný prvý vianočný zázrak. So zatajeným dychom som opatrne brala do rúk sklenené farebné trblietajúce sa gule, vtáčiky a hríbiky, akoby som ich videla prvýkrát v živote.
Medzi nimi polihovali viacročné fondánové salónky v striebornom obale, tvrdé ako kameň, ale aké pekné. 🙂
A celé to ochraňovala bielo-striebristá, trochu pichľavá girlanda.
Otvorenie tejto čarovnej krabice bolo pre mňa znamením, že Vianoce sú už naozaj blízučko a že sa ich konečne dočkám.
A veľmi dobre si pamätám aj na to, aká som bola smutná, keď sa po Vianociach ozdoby ukladali späť do krabice a tá potom putovala na povalu do čakacieho režimu.
Zdalo sa mi, že musí prejsť nekonečne veľa času, kým ju odtiaľ znovu zoberieme. Ten rok sa vliekol ako slimák.
Tak neviem, buď to potvrdzuje teóriu o zrýchľovaní času alebo to bude rozdielnym vnímaním času dieťaťom a dospelákom. 🙂
December, december...
Mesiac plný všakovakých emócií, nálad, pocitov. Veď viete.
Tentokrát nám december ukázal svoj príchod ako sa patrí.
V sprievode snehových vločiek, ktoré vymaľovali svet nabielo
a ktoré aspoň na chvíľu akoby prikryli všetky starosti a „mordy“. Vedia potešiť dušu, pokiaľ však práve nepotrebujete sadnúť za volant…
Majú moc vrátiť ma na chvíľu do detstva. Cítim sa ako v inej krajine a vždy si spomeniem na svoj detský vianočný zázrak číslo dva.
Sneh.
Sánkovanie na kopci za domom až do úplného premrznutia, guľovačka, stavanie snehuliaka.
Inak viete, že podľa etnológov tradíciu stavať snehuliaka vraj do Európy priniesli polárnici, lovci kožušín a cestovatelia od Eskimákov?
Prvé záznamy v kronikách o stavaní tzv. snežných mužov sú údajne zo 16.storočia a pochádzajú z Lipska.
A tento maskot zimného obdobia, hádam sa neurazí, že som ho tak nazvala, má aj svoj Svetový deň.
18. januára. Nie náhodou mu vybrali práve tento dátum, veď sa mu najviac podobá. Osmička je ako snehuliak a jednotka jeho metla.
Tak to s ním nezabudnite poriadne osláviť, ak nám počasie dopraje. Ak nie, spomeňte si na neho pri teplom čaji alebo aj pri niečom „grádovitejšom“. Trebárs pri rume, čo zostal po pečení vianočných dobrôt. 🙂
...vianočné dobroty
Vôňa vianočného pečiva nesúca sa po celom dome, to je veru môj tretí vianočný zázrak detstva.
Vždy sa mi pripomenie, keď sa krútim v kuchyni medzi lineckými koláčikmi, šuhajdami či grilážkami, aké to bolo nádherné, keď som ich nemusela chystať, ale iba chodiť potajomky „koštovať“. 🙂
Tiež boli jednou z predzvestí blížiaceho sa najmagickejšieho a Najzázračnejšieho dňa v roku, na ktorý tak netrpezlivo čaká
každé dieťa.
A aké sú tie vaše malé detské vianočné zázraky?
Prajem nám všetkým, aby detská radosť z malých zázrakov sprevádzala aj tohtoročné Vianoce …
P.S: A nesnažte sa zasa raz o tie najdokonalejšie Vianoce zo všetkých, aj tak je to nemožné 🙂
Veď na čo by ste potom s úsmevom spomínali?…
Tvorím srdcom i rukami.
Baví ma ukladať písmenká do slov, viet a rýmov.
Šijem hračky z textilu a vyrábam „všeličo“ pre radosť.
Majka pekne napísané.
Prajem ti pokojný predvianočný čas
M.
Milka ďakujem veľmi pekne a tiež prajem pokoj a pohodu počas adventu.