Ráno …
…taký krehký a citlivý čas, keď sa odkiaľsi z neznámeho snového sveta vraciame späť, do už dobre známeho kolobehu pozemskej reality.
Precitáme do rán, ktoré bývajú všelijaké.
Niekedy plné energie a radosti, naplnené nedočkavosťou po nových zážitkoch, inokedy ťažké, smutné či boľavé. Tak to chodí.
V také rána treba určite siahnuť po poriadnom „životabudiči“.
Aký je váš?
Pre mňa je to hrnček ( možno už patrí do kategórie menších hrncov 
) plný nesladenej kávy s mliekom. Jemu patria jedny z prvých myšlienok po prebudení. Je to malý rituál.
Keď sa prsty spokojne prepletú cez uško hrnčeka a usrknem si prvý dúšok, prichádza pocit, že ten deň sa predsa len dáko zvládne. A keď si k tej káve ešte dám na raňajky chlieb s maslom a medom, všetko je zas o trochu lepšie.
Samozrejme, veď nervy sa oblepia medovou medicínkou.
Tú sladkú dobrotu plnú prospešných živín mám rada odmalička. Snažím sa mať v zásobe vždy aspoň jeden pohár a občas si veru trošku dopriať.
Ale nie ten z obchodu, chemicky vyrobený či upravený. Medík od domáceho včelára, od takého, ktorý včielky opatruje s láskou
Keď umrie posledná včela, veľa času nám vraj nezostane...
To som sa dočítala a ešte veľa iných zaujímavých faktov o živote včiel. Z nich mi vyplýva jediné. Že platí, ako už niekto povedal – „Život včely – to nie je med lízať“ a že tento malý tvor, od ktorého existencie v podstate závisí aj tá naša si rozhodne zaslúži môj obdiv a úctu.
A predovšetkým pomoc a ochranu.
Nie som včelár a ani sa nevyznám v zákonoch o včelárstve. Tak robím aspoň to málo čo viem a môžem.
V záhrade sme vysadili nové ovocné stromčeky, vyhýbam sa chemickým postrekom a keď na jar rozkvitnú púpavy, sedmokrásky a ďalšie všelijaké kvitnúce „burinky“ rastúce kade-tade po dvore, nechávam ich rásť kde sa to len dá.
Majú miesto aj v pokuse o okrasný záhon či skalku až do odkvitnutia. S nimi je predsa iný a oveľa zaujímavejší. 🙂
Počas leta nepoznám krajšie „nastajlovanú“ kytičku, ako tú, čo dokáže vytvoriť zakvitnutá lúka. A tá vôňa letnej trávy…
Aj tej čerstvo pokosenej.
Cez sezónu, väčšinou v sobotu, keď sa z každého kúta začne ozývať „kosačková techno-párty“, nostalgicky spomínam na svojho starkého a otca.
Na to, keď kosili obyčajnou ručnou kosou. Ako dieťa som ich rada pozorovala. V tých tichých, pomalých a pravidelných pohyboch bolo niečo upokojujúce a pripomínajúce náznaky tanca.
Kosa iba tíško šepkala svoje ššššš…, ššššš…, a tráva sa jej poslušne odovzdávala.
Neviem, možno sa to niekedy skúsim naučiť. Hoci tejto oblasti znalejší mi povedali, že to nie je také jednoduché ako sa zdá a aj namáhavé.
Ale to som sa nechala uniesť kúsok inde od včielok.
Keďže dnes je ich sviatok, oslávim ho lyžičkou medu ( lepší by bol možno štamprlík medoviny :)) a príbehom, ktorý ma neminul a ktorý možno pobaví.
Včielky mafiánky
Tí, ktorí pamätáte deväťdesiate roky minulého storočia viete, že to boli roky búrlivé. Prišiel k nám taký malý divoký západ. Kriminalita stúpla, mafiáni rozhadzovali siete a a obyčajný človek bývalého socializmu bol zo všelijakých hororových správ tak trochu vystrašený.
Ja som v tom období mala malé dieťa.
V rámci správnej životosprávy potomka som sa ako po iné dni tiež raz vybrala na krátku popoludňajšiu prechádzku. Tentokrát aj s jednou blízkou osôbkou (dnes zostane inkognito 😊).
Išli sme bez kočíka, dcéra začínala práve chodiť. Po zdĺhavom motkaní sa sem a tam, sme sa nakoniec pristavili pri vzdialenejšej susedke, ktorá bola aj s manželom v záhrade za domom.
Ako sme tam tak stáli a rozprávali sa, moja spoločníčka v istej chvíli zrazu pozrela smerom do ich dvora, zmeravela, zbledla a vykríkla: „Preboha, susedia, však vás idú vykradnúť nejakí kukláči!“ a vzala nohy na plecia.
Ja som iba stála a nechápavo hľadela ako acylpyrín na nové hodinky. 🙂
S dieťaťom na rukách som aj tak nemala šancu ju dobehnúť. Iba som počula kričať susedu: „Stoj, neboj sa, neutekaj!“
Všetko sa to odohralo strašne rýchlo.
Stačila som si len všimnúť, ako sa susedovci začali zvíjať v záchvate smiechu. Keď som sa pozrela do dvora, pochopila som.
Cez dvor k nim kráčali dvaja muži v ochranných včelárskych odevoch a kuklách, v rukách niesli dymáky.
Popravde, na prvý pohľad vyzerali dosť strašidelne.
Susede sa podarilo po niekoľkých neúspešných pokusoch konečne dosmiať .
Vysvetlila nám, že inému susedovi ušiel roj včiel (doslova mu včely uleteli :)) a cez otvorené okno sa nasťahoval k nim do obývačky.
Tak si skrátka išli po ne…
Poviem vám, na takú adrenalínovú prechádzku sa len tak nezabúda.
Včielkam beťárkam sa podarilo nahnať toľko strachu a to nemuseli ani žihadielko ukázať. 🙂
Jaj, to žihadielko…
Viem, že pre mnohých alergikov je žiaľ ozajstnou hrozbou. Tým prajem, aby sa im včielky veľkým oblúkom vyhýbali.
A nám ostatným, aby sme ich mohli kde-tu vidieť sedieť na kvetoch, lebo je to dobré znamenie…
Tvorím srdcom i rukami.
Baví ma ukladať písmenká do slov, viet a rýmov.
Šijem hračky z textilu a vyrábam „všeličo“ pre radosť.