Na začiatok som si požičala pár slov z piesne Lenky Filipovej.
„Dál ten příběh znáte, dál jej prožíváte…“
Ja viem, ona v tej piesni spieva o láske. Ale keď mne sa tie slová zdajú tak trefné.
Vianoce sú za nami.
Starý rok sa s novým zišiel. Za šumenia bubliniek šampanského v našich pohároch si podali ruky, ten minulý odišiel na zaslúžený odpočinok a ten nový si rezervoval dvanásť mesiacov, počas ktorých nás bude skúšať čo vydržíme a ako zvládneme výzvy, ktoré nám pripravil.
Znova si prajeme a dúfame, že tento rok bude lepší, ako ten odchádzajúci. Že už konečne budeme štíhlejší, bohatší, šťastnejší…
No skrátka, že už to určite vyjde a splníme si naše staré dobré, niekoľkýkrát nanovo oprášené predsavzatia.
A možno to máte inak
Možno už máte minuloročné predsavzatia dávno splnené
a v šuplíku nedočkavo čaká nový zaplnený motivačný diár
v ktorom budete počas roka odfajkúvať jedna radosť. Pekne podľa plánu.
Ja to tak nemám.
Po dlhoročných skúsenostiach pristupujem k novoročným predsavzatiam veľmi opatrne.
Dalo by sa povedať, že ja a predsavzatie máme priateľský, ale nie zas príliš osobný vzťah. Neviem prečo, ale s pribúdajúcimi číslami januárových dní v kalendári sa náš kontakt stáva čoraz menej intenzívnym. Slabne, až sa dokonca na istý čas úplne preruší.
S nadšením sa stretneme na ďalšej silvestrovskej oslave a tak stále dokola.
Aby som však nemusela priznať svoj podiel viny na našom stagnujúcom vzťahu a našla spôsob ako ho zlepšiť, dlho a usilovne som premýšľala.
Kde len to predsavzatie robí chybu?
Veď ja už som zo svojich nárokov tak poľavila.
Kdeže také niečo, že budem cvičiť a urobím toto či hento.
Nie .To už ani neskúšam.
Už len jedno...
Tento rok som oprášila už len jediné predsavzatie.
Keď som po Vianociach týždeň dojedala kapustnicu (vraj čím staršia, tým lepšia :)) a ďalších pár dní novoročnú šošovicu, nekompromisne som si predsavzala, že na ďalšie Vianoce už určite budem variť v menšom hrnci.
Tak, ako som si predsavzala minulý rok, predminulý a aj ten pred ním.
A zrazu mi to došlo. Oči zažiarili.
Vedela som, že to nie je moja vina. Tak predsa za všetko môže to predsavzatie.
Chyba je len v ňom, v tom slove nešťastnom.
Veď ja si nemôžem dávať predsavzatia, ja to slovo musím vymeniť za iné. Napríklad za slovo plán alebo rozhodnutie.
Vysvetlím!
Keď som si predsavzala minulé Vianoce, že už nenavarím toľko kapustnice (božemôj a aj zemiakového šalátu :)), tak som to predsavzatie tento rok akosi len predsa vzala späť, stojac s vareškou nad hrncom a špekulujúc, či náhodou tentokrát nezjeme viac a či nám nebude málo.
Je to tak
Predsavzatie, či chcete či nechcete, pobáda vás predsa vziať po čase svoje odhodlanie späť, alebo v ňom poľaviť.
Ak sa vám doposiaľ nepodarilo vaše predsavzatia uskutočniť, netrápte sa. Vy za to vôbec nemôžete.
Vaša pevná vôľa je úplne v poriadku. Majte na pamäti, že za to môže iba vaše predsavzatie.
Ale teraz už viete ako na to.
Nedáte si predsavzatie, iba si urobíte plán a všetko pôjde ako po masle.
Ak by to aj tak predsa len trochu zadrhávalo, na svoj zlepšovák zatiaľ reklamácie neprijímam. Nedala som si ho totiž ešte patentovať. 🙂
Asi si pre istotu pozriem aj ja nejaký ten motivačný webinár, prečítam povzbudzujúce citáty.
Páči sa mi tento :
„Keď ti nevyjde plán A, nezabúdaj, že máš ešte ďalších 25 písmen! “ ( autor neznámy)
A na záver pár mojich motivačných, alebo možno skôr demotivačných veršov:
Keď na nás svet virtuálny
chrlí štíhle telá, autá, domy,
neklesajme na duchu
to má svet len poruchu.
Každý v sebe
máme vzácnosť.
Omylnú a všednú
ľudskosť.
Nehľadajme
v sebe, v iných
dokonalosť.
Akí sme dnes,
iba takí
učme sa mať
zo života
teraz radosť.
Tvorím srdcom i rukami.
Baví ma ukladať písmenká do slov, viet a rýmov.
Šijem hračky z textilu a vyrábam „všeličo“ pre radosť.