Máte radi leto?
Ja mám najradšej obdobie prichádzajúceho leta. Svet je farebnejší a slnečné lúče ešte príliš nepália. Len tak príjemne šteklia
a dodávajú mi životnú energiu.
Zrazu sa mi chce všeličo vylepšovať (aj to, čo mi celú zimu pripadalo úplne v poriadku :)) a skrášľovať všetko okolo seba.
Teším sa, že si vysadím nové kvety, ktoré mi budú robiť spoločnosť na dvore.
Zabúdajúc samozrejme každý rok na to, ako som vlani denne hundrala pri pobehovaní s krhlou, keď teplomer ukazoval stále dokola tridsiatky.
Začalo to na jar...
S prichádzajúcou jarou, keď konečne odložím do skrine čiapku a šál, chodím okukovať do záhradkárstva čo je nové a čo by sa mi páčilo.
Ako správny zrodenec znamenia Panny, ktorý rád ušetrí nejaké to euro, nevynechám nikdy výpredajový kútik. 🙂
Keď som si takto raz prezerala zľavnený tovar, padla mi do oka drevená vtáčia búdka. Mala naozaj symbolickú cenu. Dozvedela som sa, že ju vyrobili žiaci špeciálneho učilišťa.
Treba ešte dodať, že nebola úplne dokonalá a otvor. cez ktorý má do nej vlietať vtáčik sa mi zdal príliš malý.
Možno tak akurát pre drobného kolibríka.
No, kolibríka síce nemám, pomyslela som si, ale kúpou možno poteším a povzbudím tvorcov.
A za tú cenu to tam predsa nenechám. 🙂
Budem mať aspoň okrasný prvok do záhrady.
Vtáčiu búdku som pripevnila na strom blízko kvetinového záhonu a tešila sa pohľadom na prírodné zátišie.
Ale iba do chvíle, kým som nepostrehla, že namiesto kolibríka či iného vtáčika sa do búdky snažia nasťahovať sršne, pre ktoré bol ten malý otvor ideálny.
Ujujúj…
Tak toto veru nie. Títo obyvatelia môjho vtáčieho domčeka sa mi vôbec nepáčili a mala som z nich strach.
Búdka musela ísť zo stromu preč.
Držala som ju v rukách a premýšľala, čo s ňou urobiť. Mrzelo ma vyhodiť ju alebo zničiť.
Tak skončila medzi ďalšími odloženými vecami s názvom „čakateľky“, ktoré sa mi určite ešte niekedy zídu. 🙂
Dni sa míňali a vtáčia búdka zapadala prachom.
O slovo sa pomaly hlásila zima.
Neviem ako vy, ale ja v zime kŕmim sýkorky. Rada sa pozerám cez okno ako s chuťou zobkajú nasypanú slnečnicu.
Mala som zvyk dávať im ju do misky pod okno. Lenže príchod nášho kocúrika do rodiny si vyžiadal určité opatrenia.
Rýchlo mi došlo, že potrebujeme krmítko, ktoré bude čo najviac z jeho dosahu.
A vtedy som si nejako spomenula na odloženú búdku.
Dostala som jeden zo svojich skvelých nápadov 🙂
Nepotrebnú vtáčiu búdku prerobím na krmítko.
Tá predstava, že ju konečne využijem na niečo užitočné sa hneď zapáčila praktickej časti mojej osoby.
Oprášila som teda vedomosti a zručnosti z pracovného vyučovania zo základnej školy, pohľadala pílku a začala majstrovať.
Vymyslela som si, že vypílim veľké otvory v oboch bočných stenách búdky.
Aby do nej mohli vtáčiky bez problémov vlietať a kŕmiť sa. Podarilo sa mi nejako zložiť striešku a začala som pidlikať. 🙂
Lenže nešlo to tak ľahko, ako som si predstavovala. Pílila som krivolako a nakoniec to aj tak musela dokončiť mužská ruka. Hoci po mojom snažení už nebolo veľmi čo zachraňovať.
Ale otvory boli. Tak som „nové krmítko“ zavesila a nasypala doň slnečnicu. Sýkorky ho dosť rýchlo objavili a začali si plniť brušká.
Bola som spokojná.
Veľká radosť aj z malých zázrakov...
A stále spokojná som. Krmítko je na svojom mieste a v tomto roku mi urobilo dvojnásobnú radosť.
V zime dobre poslúžilo ako vtáčia jedáleň a v lete, či mi veríte alebo nie sa z neho stala konečne naozajstná vtáčia búdka.
Ako sa hovorí, to nevymyslíš, to je život. Ten dokáže prekvapiť.
Krmítko máme v záhrade umiestnené tak, že popri ňom musím prechádzať k záhonu paradajok a je zhruba v mojej výške.
Raz, keď som išla polievať priesady a blížila sa k nemu, ozvalo sa odtiaľ hlasité vtáčie štebotanie.
Zastala som a hlavou mi preblyslo – čo prepána tam teraz v lete hľadá sýkorka? Nenápadne som z opodiaľ natiahla krk a snažila sa nazrieť dovnútra. Nechcelo sa mi veriť. Sedela tam vtáčia mama na vajíčkach.
Nie som veľký znalec vtáčikov a netrúfam si presne povedať, aký to bol druh. Možno oriešok. Ale mne na tom až tak nezáleží.
Uzavreli sme spolu nepísanú dohodu. 🙂 Že ja budem chodiť okolo domčeka okľukou a ona nemusí so strachom vylietať, hoci vždy ma vítala výstražným džavotom.
Z vajíčok sa nakoniec vyliahli tri hladné drobce.
Keď musela mamka odlietať pre potravu, z diaľky ich mala stále pod kontrolou.
Ak som sa v takej chvíli náhodou zjavila v ich blízkosti, doletela okamžite na plot, ktorý bol vzdialený asi tak dva metre od búdky a odtiaľ ma sledovala.
Už sme sa navzájom poznali. 🙂
Postupne vtáčatkám narástlo perie a z domčeka už vyleteli.
Zostalo mi na pamiatku iba prázdne hniezdo.
A čo ďalej?
Cez zimu sa snáď z mojej originálnej vtáčej búdky už po niekoľký krát zasa
stane krmítko. 🙂
Budem sa tešiť, že aj ja malou troškou pomôžem týmto krásnym malým tvorom prežiť zimné obdobie.
Veď by nám bez ich trilkovania bolo na svete oveľa smutnejšie.
A mám sa od nich ešte aj čo učiť. Lebo ako povedal niekto múdry:
„Bez ohľadu na to, čo včera zažili, začínajú vtáci nový deň spevom.“
Tvorím srdcom i rukami.
Baví ma ukladať písmenká do slov, viet a rýmov.
Šijem hračky z textilu a vyrábam „všeličo“ pre radosť.
Mana pekny pribeh,obdivujem ta ako sa z teba stala spisovatelka.Ja mam napisanych vyse 50 basni,planujem z toho knihu pre rodinu,len teraz som opatrovatelka vnucat,nie je na to cas.Len tak dalej,drzim ti palce.🙂👍
Irka ďakujem veľmi pekne a prajem ti, aby básne potešili srdiečka tých, ktorým sú určené 🙂
Majka, obdivujem Ťa…sedeli sme spolu na strednej v jednej lavici…no toto som ani netušila..a veľmi ma to teší… krásne čítanie..❤️😘
Janka ďakujem, je povzbudzujúce vedieť, že to niekoho poteší 🙂