Tohtoročný letný slnovrat máme za sebou.
Čakajú nás vyhriate dni plné výletov a všelijakých radovánok …
Leto je ale tiež obdobím, kedy nám príroda štedro dáva ochutnávať zo svojich darov.
Tí z nás, ktorí patria medzi „záhradkové typy“, majú plné ruky práce.
Vedia, že ich leto sa bude niesť aj v znamení „škrečkovania“ a spracovávania úrody. Taký aktívny oddych. 🙂
A keď sme už pri tých typoch…
Už ste sa určite niekedy dostali v múdrych časopisoch či na nete k osvedčeným radám, ktoré vám pomôžu zistiť, aký ste typ.
Či už je to typ postavy, pleti, vlasov, typ podľa znamenia a neviem ešte podľa čoho všetkého.
Ale spýtal sa vás už niekto, či ste typ zavárací?
Ja asi som.
Tak som usúdila, keď dcéra v kuchyni plnej zaváracích pohárov a misiek s ovocím, preberajúc poslušne čerešne, položila nenápadne rečnícku otázku na tému zavárania v iných domácnostiach. Dokonca sme sa dostali až k zaváraniu v iných krajinách a národoch.
Po odbornej debate sme sa nakoniec zhodli, že my Slováci máme určite nejaký ten zavárací gén navyše. 🙂
Utvrdila ma v tom aj „story“ našich známych žijúcich v Londýne, ktorí si varili svoj domáci lekvár z černíc naoberaných v jednom z veľkých londýnskych parkov.
Veď čo je doma, to sa počíta!
A tak počítam…
Z jahôd treba navariť lekvár, čerešne pozavárať a aby toho nebolo málo, dozrievajú plody moruše.
Kde začať?
Najprv treba ovocie dostať do kuchyne. A tam začína sranda.
Ako najmenej komplikované sa javí oberanie jahôd. Musíte síce poriadne pozohýbať chrbát, ale človek si už dáko poradí. Hlavne, že je nohami na zemi. 🙂
No čerešne sa s nohami na zemi oberajú ťažko. Možno zopár. Tie, čo visia na najnižších halúzkach. Skrátka je treba vyliezť na rebrík. Pre človeka, ktorý má na treťom schodíku pocit, že zdolal minimálne Gerlachovský štít a točí sa mu z tej obrovskej výšky hlava, je to boj.
A preto majú pre mňa čerešne výnimočnú schopnosť.
Vedia ma súčasne potešiť i poriadne naštvať. Teším sa, že sa tak hojne urodili. Ale keď sa pozerám na tie najväčšie a najčervenejšie na samom vrchu, som napaprčená. Lebo ich odtiaľ neviem dostať. Tak špekulujem.
Nápady mám dobré. Používam napríklad hrable, alebo si chcem objednať aspoň na hodinu auto s vysokozdvižnou plošinou.
Od tohto geniálneho nápadu ma nakoniec zachránil sčasti ostych, ale hlavne niekto, kto sa na rebríku netrasie.
A tak na zaváranie bolo čerešieň sladkých ako med až-až.
Som spokojná. Teraz sa už o tie zvyšné delím so škorcami oveľa ľahšie.
Tento rok nám pekne zarodila aj moruša čierna, ktorú sa nám podarilo vlastnoručne vypestovať zo semienka.
Šťavnaté plody plné vitamínov poznajú skôr tí starší a sú možno trochu retro. Mne chutia.
Ale…
Rastú síce na strome, sú však drobné a dozrievajú iba postupne, opadávajú. Tu rebrík veľmi nepomáha. Tak som pod strom „nainštalovala“ bublinkovú fóliu a morušky padajú do nej ako do perinky.
Každý deň tie najkrajšie pozbieram. Niečo ide do brucha, niečo do mrazničky. V zime potešia v koláči. A zavárané sú tiež fajn.
Lenže ony si neskackajú len do fólie, padajú aj kade- tade okolo.
A ich šťava farbí výborne. Takže naše skóre verzus moruša je nasledovné:
kocúr – fialové labky
ja – fialové prsty na rukách a päta na pravej nohe (moruša v topánke vždy poteší)
naša jediná sliepka – fialový zobák a ešte aj to, čo jej vychádza z opačného konca
Ale nevzdávame sa. 🙂
A to ma pravdepodobne čakajú slivky, hrušky, uhorky a ešte neviem čo.
Napriek všetkému to ale robím s úprimnou vďakou za úrodu, ktorej nám bolo dopriate.
Ak aj vás ešte čaká nejaké to zaváranie, prajem veľa zaváracej radosti a trpezlivosti.
Možno si pri ňom spomeniete na túto malú zaujímavosť. Údajne prvý, kto robil pokusy s konzervovaním ovocia dávno pred nami bol francúzsky kuchár Nicolas Appert v roku 1804.
Tak letným radovánkam a zaváraniu zdar!
Tvorím srdcom i rukami.
Baví ma ukladať písmenká do slov, viet a rýmov.
Šijem hračky z textilu a vyrábam „všeličo“ pre radosť.