Článok: Jeseň a zrelosť života

Skončil sa október.
Jeden z mesiacov, kedy sa nám v prírode jeseň pripomína tými najkrajšími farbami.
Ale aj čas, kedy sa nám pripomína častejšie ako inokedy jeseň ľudského života.
Októbru prináležia prejavy úcty k skôr narodeným viac ako iným mesiacom. Téma staroby sa počas jeho vlády skloňuje často. V básničkách a pesničkách najmenších, v dojímavých citátoch…
K tomu ešte prichádzajúci november so spomienkou na tých, čo už nemôžu byť s nami. Celé to tak nejako nabáda k zamysleniu.

„Bohužiaľ, byť starým, je jediný spôsob, ako žiť dlho.“ — Ferdinand Lesseps

Staroba je slovo, ktoré sa nám veľmi nepáči.
V našej dobe vyznávajúcej kult mladosti znie skoro ako nadávka.

Zvráskavené babičky v tmavých ručníkoch a nemoderných čiernych sukniach, dedkovia v opotrebovaných klobúkoch poznačených časom a prácou, s fajkou v ústach, ako si ich pamätám z detstva sú navždy preč.
Dnešní seniori sú moderní ľudia snažiaci sa udržať krok so zrýchľujúcou sa dobou. A to je fajn.

Len sa mi zdá, že tie babky a dedkovia zo starých čias, ktorí sa nevedeli a možno ani nechceli prispôsobovať novému, sa dokázali akosi prirodzenejšie zmierovať so svojou prichádzajúcou starobou.

Fyzické prejavy súvisiace s pribúdajúcim vekom boli normálnou súčasťou ich života. Nemuseli mať pocit, že sa majú za svoje vrásky hanbiť. Nebolo treba podstupovať kozmetické zákroky.
Dnes sa už hoci upravený, ale vráskavý a šedivý človek pomaly považuje za zanedbaného chudáka.

Vonkajšok verzus vnútro

Pamätám, ako môjmu bielovlasému starkému v pokročilom veku okamžite preskočila v oku mládenecká iskierka, keď začal rozprávať svoju obľúbenú príhodu o rozpáranej sukni.
O tom, ako sa mu v období, keď do módy prichádzali úzke sukne s vysokými rozparkami podarilo v autobuse dostať mladú slečnu do rozpakov.
O tom, ako jej dal s radosťou prednosť pri nastupovaní po schodíkoch do autobusu, len aby si mohol poobzerať spod rozparku vykúkajúce mladé nôžky.
A o tom, ako jej nezabudol zdvorilo, ale šibalsky pošepnúť, že sa jej vzadu asi rozpárala sukňa.:) V tej chvíli sa isto necítil starý.
Kedy je človek starý?
Rozhoduje o tom číslo v občianskom preukaze, vzhľad, zdravie, vnútorný pocit, nálada?
Možno z každého kúsok a u každého inak.

Mladí verzus starí

Starší ľudia „opuncovaní“ životnými skúsenosťami si určite zaslúžia úctu a slušné správanie.
Ale nie som ani zástancom striktného názoru, že vyšší vek je jednoznačne zárukou múdrosti a lepších vedomostí.
Kedysi to fungovalo, dnes už nie.

Po stáročia celé generácie od seba preberali prakticky rovnaký spôsob života, vývoj bol veľmi pomalý.
Starí ľudia boli jedným z mála zdrojov všetkých vedomostí, zručností a potrebnej životnej múdrosti odovzdávanej mladým.

Ale doba sa menila a zmenila.
My sme sa ocitli v ére obrovského technického a vedeckého pokroku. V dobe, kedy už každá nová generácia žije úplne iným spôsobom ako tá pred ňou. V dobe, kedy aj tí mladší majú čo povedať a čo naučiť skôr narodených.

„Mladá generácia má pocit, že s ňou prichádza lepší svet. Stará garda má pocit, že s ňou ten lepší svet odchádza.“ — Karel Čapek

Starnutie je jeden z najprirodzenejších javov sprevádzajúcich náš život, staroba jedna z jeho etáp.
Veď od prvého dňa, kedy sa nadýchneme na tomto svete, začíname starnúť. Najprv nám je tento proces úplne jedno, potom by sme ho chceli počas dospievania urýchliť a keď konečne dospejeme, najradšej by sme ho zastavili.

Ľudská nespokojnosť…
Ale máme na výber? Áno. Zmieriť sa s tým, alebo aj nie.

I keď sa občas cítim poriadne stará, viem, že o starobe ešte toho veľa neviem.
Zatiaľ je to tak, akoby mi niekto rozprával, akú chuť má jeho práve jedený koláč, ktorý ja nepoznám.
Jeho chuť si môžem predstavovať.
Ale až keď ho ochutnám, budem vedieť, aká je jeho skutočná chuť a či zodpovedá mojej predstave.

Viem, že pokročilý vek je koláč rôznych príchutí, často aj tých horších.
Ale pre tých, ktorým je dopriate prehrýzť sa ním až tak ďaleko musí predsa ukrývať čerešničku, ktorá stojí za to. Len si ju dokázať vychutnať…